9 rokov Slovenska v Európskej únii

(diskusia pri príležitosti 9.výročia vstupu SR do EÚ, Ekonomická univerzita v Bratislave, 7. máj 2013, 16:00-18:30 hod.)

Tento rok uplynulo deviate výročie vstupu Slovenska do Európskej únie. Hoci je deväť rokov krátka doba, vnímanie Únie sa u mnohých z nás zmenilo. Pred deviatimi rokmi sme vstupovali do rodiny vyspelých európskych demokracií s hrdosťou, víziou budúcej prosperity a pocitmi zadosťučinenia. Dnes by mnohí dali prednosť rekonštrukcii národného štátu.Iní vidia v Európskej únii len zbytočné byrokratické monštrum. Čoraz častejšie sa začína prejavovať to, o čom sme si mysleli, že je už v Európe navždy pochované - nacionalizmus, neznášanlivosť a nenávisť Európanov voči sebe navzájom.

Bol vstup do Európskej únie pre Slovensko dobrým či zlým krokom? Čo nám Únia dala a čo nám naopak vzala? Akým smerom sa uberá a aké sú alternatívy do budúcnosti? Na tieto a mnohé ďalšie otázky sa pokúsili odpovedať hostia diskusie „9 rokov Slovenska v Európskej únii“, ktorú na pôde Ekonomickej univerzity v Bratislave zorganizovali mládežnícke organizácie Mladí priatelia Európy (JEF Slovakia) a Debatný klub na Ekonomickej univerzite v spolupráci so Študentským parlamentom Národohospodárskej fakulty EUBA a Slovenskou debatnou asociáciou (SDA).

Vzácnymi hosťami diskusie boli Ján Čarnogurský (advokát, publicista a jeden zo zakladateľov Kresťansko-demokratického hnutia), Ivan Štefanec (podpredseda Výboru NR SR pre Európske záležitosti a bývalý splnomocnenec vlády pre zavedenie eura), Ivan Mikloš (poslanec Národnej rady SR a niekdajší minister financií), Eduard Chmelár (rektor Akadémie médií a politológ), Štefan Hríb (šéfredaktor časopisu .týždeň a publicista) a Peter Gonda (riaditeľ Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a ekonóm).

Podľa Štefana Hríba zažilo Slovensko v jeho modernej histórii dve prelomové obdobia. Tým prvým bol rok 1989 a druhým, rovnako závažným, boli voľby v roku 1998. Pred vstupom do EÚ sme mali na výber dve alternatívy, dve cesty, ktorými sme sa mohli vydať - „bieloruskú“ alebo „európsku“ cestu. Tá bieloruská znamenala autoritatívny štát, pošľapávanie ľudských práv, izoláciu a ekonomickú stagnáciu. Naopak, európska cesta znamenala posun medzi vyspelé a prosperujúce európske demokracie. Vstupom do EÚ sme sa stali „súčasťou Západu a nebalansujeme niekde na hrane ako most, po ktorom len prejdú vojská“. Rovnako podľa Jána Čarnogurského sme sa v roku 2004 prvýkrát mohli cítiť ako rovnoprávni občania Európy. Stali sme sa Európanmi a Slováci získali rozhľad a priestor, ktorý predtým nemali a ktorý im bol dovtedy odopieraný.

Európsku úniu by sme, podľa Eduarda Chmelára, nemali vnímať ako „chladničku“ a pýtať sa, čo nám dala alebo vzala, akoby bola Únia niečo mimo nás, z čoho len čerpáme. Slovensko vždy historicky zaostávalo za Západom a až po roku 2004, po vstupe do Únie, sme zlomili toto historické prekliatie a začali ho dobiehať. EÚ by mala byť hodnotou, ktorú neopúšťame v zlých časoch.

Aj keď sme vstupom do EÚ stratili určitú mieru suverenity, Ivan Štefanec sa domnieva, že sme získali - okrem zväčšenia životného priestoru na pohyb či podnikanie - možnosť spolurozhodovať o tom, aká bude Európska únia v budúcnosti. EÚ je živý projekt, neustále sa tvorí, vyvíja a aj malé štáty ako Slovensko dokážu často ovplyvniť jej ďalšie smerovanie. Čo sa týka viditeľných výhod, minimálne do roku 2020 bude Slovensko čistým príjemcom z Európskej únie. Už pred zavedením eura na Slovensku dve tretiny našich firiem obchodovali v spoločnej európskej mene. Z toho dôvodu mal pre našu krajinu vstup do EÚ väčší význam, ako pre niektoré iné štáty.

Ivan Mikloš konštatuje, že sme po Estónsku ,,najviac rastúca z reformujúcich sa krajín“. Slovensko zažilo od vstupu do EÚ historicky obdobie nebývalého rozmachu a rastu životnej úrovne,“ a to nielen vďaka vstupu do Únie, ale aj reformám. Práve to považuje Ivan Mikloš za najväčšie pozitívum nášho vstupu do EÚ. Pozitíva však považujeme za samozrejmé, nehovorí sa o nich.“

Aké negatíva nám za deväť rokov prinieslo členstvo v Európskej únii? Ivan Mikloš sa domnieva, že do doby, kým Slovensko nedobehne ostatné Európske štáty, potrebuje robiť vlastnú politiku. Obáva sa potencionálneho rizika prílišnej byrokracie a umelej centralizácie v Európskej únii. Peter Gonda považuje za nesprávne až nebezpečné centrálne regulovanie a „snahu konštruktivisticky pretvárať existujúce podmienky“. Spoločný trh a integrácia nepotrebuje škodlivú centralizáciu, ale naopak reálnu konkurenciu bez obmedzení. V centralizácii vidí aj časť príčin finančných problémov - centralizované menové riadenie, nadmerné verejné výdavky a symbióza vlád s centrálnymi bankami... Vlády krajín eurozóny sa zadlžujú aj preto, že sa môžu fiškálne priživovať na spoločnej európskej mene.

Napriek všetkým výhodám zo vstupu krajiny do EÚ, dôvera v Úniu a jej popularita medzi občanmi klesá. Spôsobila problémy európskeho projektu len celosvetová kríza alebo sa sama Európska únia vydala zlým smerom?

Podľa Eduarda Chmelára prechádza európsky projekt krízou najmä z troch príčin: po prvé sa zrútili prvotné piliere, na ktorých bola Európska únia postavená - spomienka na Druhú svetovú vojnu, studená vojna a európska prosperita a nádej, že sa chudobné štáty stanú bohatými. Po druhé je v EÚ snaha o dohodu za každú cenu. „V praxi to vyzerá tak, že európske štáty rokujú do zbláznenia, len aby sa dohodli“ a vyrokované kompromisné riešenia často nie sú dosť silné a odvážne na to, aby vyriešili závažné problémy, ktorým čelíme. A po tretie je tu problém deficitu demokracie v EÚ. „Právo povedať NIE a pochybovať je základný aspekt európskej identity. Je treba sa pýtať občanov, bez nich sa ďalej nepohneme. Stojí to za riziko.“ S deficitom demokracie súvisí aj naliehavá potreba poupratovať v kompetenciách európskych inštitúcií, zabezpečiť demokratické trojdelenie moci a vytvoriť skutočný a funkčný Európsky parlament.

Čo sa týka toľko diskutovaného demokratického deficitu, je podľa Ivana Štefanca možností, ako zasahovať do diania v Únii dosť. Lisabonská zmluva posilnila právomoci národných parlamentov zasahovať do tvorby európskej legislatívy. Je však chybou národných vlád a nie Bruselu, že sa tieto možnosti nevyužívajú. Predchádzajúca vláda ich využila za celé obdobie trikrát, súčasná vláda zatiaľ ani raz.

Za jeden zo zásadných problémov v EÚ považujú Mikloš a Štefanec nedodržiavanie pravidiel alebo selektívnosť pri ich dodržiavaní - „pre niekoho pravidlá platia, pre niekoho nie, hovorí Ivan Štefanec. Toto nedodržiavanie prišlo už do tejto chvíle Úniu draho a selektívnosť pokračuje - najnovšie posolstvom Bruselu pre Paríž o odklade povinnosti stlačiť deficit pod tri percentá. „Želám si spolok, kde sa budú dodržiavať pravidlá, kde bude možnosť vstupu aj výstupu. Táto možnosť (vstupu a výstupu) by mala byť aj v eurozóne, nielen v EÚ,“ hovorí Ivan Štefanec.

Štefan Hríb vidí ako jeden z najzávažnejších problémov Európskej únii jej - nereálnosť. „Komunistický režim nerešpektoval realitu; človeka, ekonomiku... a to sa začína stávať znova. Dávame si ciele (najlepší, najčistejší...) a tie nerešpektujú, že ľudia a štáty na ne nie sú pripravení a nie sú s nimi stotožnení.“ Výsledok je aj táto kríza. Rovnako je to s európskymi lídrami. „Máte lojalitu k Van Rompuyovi? Nie. Toto je realita.“

Podľa Jána Čarnogurského „nemá Európa vôľu byť veľmocou. Kým nemáme vlastnú armádu, ani ňou nemôžeme byť. Potom vedieme len diskusie o daniach. Vývoj však môže byť ďaleko dramatickejší a potom sa ukáže, akí sme. Až prejdeme historickou skúškou, zistíme, či sme stálym historickým konštruktom.“ Nie je až tak dôležitý demokratický deficit, ale to, či Európska únia zvládne existenčné krízy. Potom sa prestane hovoriť o deficite. Ako povedal Eduard Chmelár: „Prichádza doba, keď sa záujmy Slovenska nebudú dať naplniť inak, ako v nejakom veľkom celku. A ten celok musí byť silný.“

Aká bude budúcnosť Európskej únie? Existujú v našom geopolitickom priestore aj iné alternatívy ako Európska únia?

Európska únia vznikla ako projekt únie národných štátov. Hoci sa spolupráca medzi mini prehlbuje, budúcnosť Európskej únie vidí Ivan Štefanec stále len ako budúcnosť únie národných štátov. Nevie si predstaviť spoločné voľby do spoločnej vlády. Medzi národnými štátmi môže nastať ešte užšia spolupráca v určitých oblastiach, ako je zahraničná politika, obrana, bezpečnosť, ľudské práva, ale už menej pravdepodobná je v oblasti sociálnych a dôchodkových systémov alebo napríklad pri priamych daniach. Tu by sa, podľa Štefanca, právomoci nemali presúvať na nadnárodnú úroveň.

Od budúcnosti eurozóny závisí aj budúcnosť Európskej únie,“ povedal Ivan Mikloš,„Bude závisieť aj od toho, aký sa podarí nájsť model fiškálnej únie popri existujúcej menovej únii, ktorý bude legitímny a politicky priechodný pre všetky krajiny, minimálne pre krajiny eurozóny. Nebude to vôbecľahké a tento proces je sťažený aj tým, aká je celková ekonomická situácia.“ Mikloš však verí, že sa to podarí, lebo „každá iná alternatíva je horšia a pretože dôsledky a náklady rozpadu alebo neriadeného vývoja by mohli byť až nepredstaviteľné.“

Peter Gonda načrtol niekoľko alternatív vývoja do budúcnosti: Môže byť status quo, udržanie dnešného stavu, ktoré však považuje za málo pravdepodobné. Pri menovej únii bez fiškálnej únie totiž bude dochádzať k neustálym treniciam o to, kto na koho dopláca. „Menová únia je však chybne nastavená a ďalšie vytváranie fiškálnej únie je len zámienka pre ďalšiu centralizáciu a európsky štát,“ a toto - smerovanie k politickej únii a európskemu štátu - je najpravdepodobnejší a zároveň najrizikovejší scenár budúceho vývoja.

Alternatíva k európskemu štátu je pretaviť EÚ do bezcolnej zóny voľného obchodu bez centrálnych regulácií a bez politík, ako sú spoločná poľnohospodárska či spoločná regionálna politika. Ideálne v spolupráci s USA a ďalšími štátmi, ktorá by mohla vyústiť do svetovej bezcolnej zóny voľného obchodu, či až do svetovej zóny slobodného trhu. Peter Gonda pokladá tento scenár za žiaduci, zároveň však za politicky takmer nepriechodný a preto aj málo pravdepodobný .

Zodpovední politici by si mali, podľa Petra Gondu, nechať vypracovať štúdie, aké náklady a výnosy by malo naše vystúpenie z Európskej únie, či aspoň z eurozóny a aj na základe toho sa rozhodnúť. Ak v EÚ nebude možnosť zvrátiť vývoj k takej bezcolnej zóne voľného obchodu a naopak, budú sa v nej prehlbovať problémy, tak bude podľa neho opodstatnené a žiaduce z nej vystúpiť. Prinajmenšom by Slovensko malo zvážiť vystúpenie z eurozóny, ktoré by prinieslo okrem nákladov aj prospech z neexistencie nákladov z prerozdeľovania v rámci eurozóny, či transferovej únie, ktorá sa vytvára a z inflačného rizika do budúcnosti...

„Myslím si, že Európa úplne dlhodobo dopadne dobre,“ domnieva sa Štefan Hríb. „EÚ môže riešiť čo chce, vytvoriť federáciu zhora či zdola, prezidenta, ktorý bude troška sympatickejší ako Rompuy, ale keď to nebude v súlade s realitou, skôr či neskôr tá realita zvíťazí a premení Európu smerom k realite. A ja si myslím, že civilizačne Západ, v tomto zmysle aj Európa, je to najlepšie, čo je na svete. To je najlepšia civilizácia. Nemyslím si, že všetky civilizácie sú rovné, ja si myslím, že rešpekt k jednotlivcovi a jeho právam je na Západe najväčší a to je to najlepšie, čo tento svet má. A tento zákon sa skôr či neskôr aj v Európe presadí... Ide o to, či to bude ruských 70 rokov alebo budeme rozumnejší a bude to trvať 10-15 rokov.“

Podľa Eduarda Chmelára je „pravdepodobný scenár, že súčasný projekt Európskej únie nevydrží. Prípadný krach by bol krachom dočasným a po ňom by realita donútila štáty spolupracovať ešte užšie, postaviť to nanovo a na úplne iných princípoch. A tam pevne verím, že skôr či neskôr bude Európa donútená v realite tohto sveta postupovať federalisticky. A federácia sa u mňa spája s dôslednou demokratizáciou.“

„Úloha číslo jeden, základnou výzvou je potreba väčšej demokratizácie,“ hovorí Chmelár. „Sme svedkami určitej krízy demokracie. Volanie po väčšej participácii občanov je tu veľmi jasné. Keď hovoríme o kríze, príčiny nie sú len ekonomické, ale treba ich hľadať aj v kríze zastupiteľskej demokracie, v nedôvere, ktorú prechovávajú občania voči vládnucim štruktúram. Nielen voči Bruselu, ale aj k národným vládam. Chiméra, že keď opustíme Brusel a vrátime sa k národným vládam, bude všetko v poriadku, je dnes už naozaj iluzórna. Tuto vidím základný politický bod budúcnosti - boj o to, či niekto bude zachovávať existujúce formy zastupiteľskej demokracie alebo bude žiadať väčšiu participáciu.“

(Poznámka: redakčne spracované a krátené)

Videozáznam z podujatia nájdetu tu: http://ulozto.sk/xR2cUK51/muj-film-11-mp4

Fotogalériu nájdete aj tu: https://www.facebook.com/media/set/?set=a.575676329132004.1073741835.125278047505170&type=3