Lisabonskú zmluvu obísť nemožno

Dnešný systém európskeho práva si priam pýta radikálnu reformu, bez ktorej nemožno očakávať akcieschopnosť na nadnárodnej úrovni. Summity lídrov Európskej únie však v tejto súvislosti nespĺňajú očakávania a prinášajú iba polovičaté riešenia. Základným posunom by však mali byť zmeny v Lisabonskej zmluve, ktoré lídri Európy zatiaľ úspešne obchádzajú.

Zmeny sú potrebné

Práve v rámci zmien v Lisabonskej zmluve by bolo nevyhnutné posilniť postavenie centrálnych inštitúcií Európskej únie, predovšetkým Európskej komisie, a „vyzbrojiť“ ich takými kompetenciami, ktoré umožnia Bruselu zasahovať do záležitostí národných vlád a parlamentov pri tvorbe a schvaľovaní rozpočtov.

V európskom práve je potrebné zadefinovať systém sankcií za porušenie rozpočtovej disciplíny a stanoviť automatický mechanizmus „mastných“ pokút bez možnosti výnimiek prostredníctvom Súdneho dvora.

Mnohé ustanovenia nosného dokumentu európskeho právneho poriadku sú zatiaľ vágne a príliš neurčité. Obávam sa, že legislatíva o takzvanej rozpočtovej zodpovednosti na národnej úrovni a stanovenie dlhového stropu v ústavách členských krajín je v tomto štádiu krízy už druhoradá. Efekt môže mať jedine celoeurópska právna úprava, ktorá zakáže rozpočtové deficity nad úroveň dvoch (optimálne 1,5) percent hrubého domáceho produktu a prinúti európske krajiny znižovať svoj dlh.

Koniec práva veta

Sankčný mechanizmus sa musí opierať o hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Dnešný systém, pri ktorom jediná krajina so zanedbateľným geopolitickým a hospodárskym významom blokuje rozhodovanie, je ťažkopádny a v tejto zložitej situácii priam nebezpečný. Rozhodnutia opierajúce sa o väčšinu nijako neohrozujú demokratický charakter Európskej únie. Aká je to demokracia, ak väčšine bráni tvrdošijný odporca pohnúť sa z miesta, ktorý ničí celok?

Viac sily eurobanke

A hoci sa to nepáči nemeckým politikom, zmeny v Lisabonskej zmluve by sa mali týkať aj postavenia Európskej centrálnej banky. Posilnenie jej úlohy bezpochyby pomôže pri riešení dlhových problémov v Európe. Členské krajiny únie by mali umožniť eurobanke vstúpiť do Medzinárodného menového fondu so štatútom riadneho člena, čím by mohol Frankfurt priamo poskytovať fondu financie.

Tento krok by výrazne posilnil úverovú kapacitu menového fondu v rámci krízového mechanizmu pre eurozónu, ktorá momentálne nedosahuje ani 300 miliárd eur. Právne zakotvenie Európskej centrálnej banky ako „veriteľa poslednej inštancie“ je ďalším predpokladom stabilizácie menovej únie a garanciou pre likviditu kontinentálneho bankového sektora.

Oddialené riešenie

Namiesto zmien v Lisabonskej zmluve o únii, ktorých schvaľovanie by mohlo trvať mesiace či roky, sa politici dohodli na dodatku k existujúcim medzivládnym dohodám. To považujem za čiastkové riešenie a najmä v krátkodobom horizonte absolútne nedostatočné.

Zásadný problém vidím aj v tom, že k novej dohode členských krajín Európskej únie sa zaviazali len štáty používajúce euro ako svoje platidlo. Pristúpenie ostatných hráčov je otázne. Napríklad Londýn uprednostňuje pozíciu nezáväzného „pozorovateľa“. Pritom britská ekonomika je tretia najväčšia v únii a londýnska City finančnou „Mekkou“ Európy. Dokonca aj niektoré krajiny menovej únie, napríklad Írsko, naznačujú, že so schválením tohto akéhosi nového ,,Paktu stability“ to nebude až také jednoduché.

Samozrejme, dá sa namietať, že legislatívne zmeny si zvyčajne vyžadujú dlhší čas a proces schvaľovania v jednotlivých krajinách, ako ukázal krach euroústavy i peripetie na českom a nemeckom ústavnom súde počas ratifikácie dokumentu z Lisabonu, sú beh na dlhé trate. Som však presvedčený, že euro ako jedinečný projekt môže prežiť a získať si dôveru na finančných trhoch i medzi občanmi iba vďaka komplexným zásahom do obsahu európskych zmlúv.

Norbert Kucharík, viceprezident JEF Slovakia

(článok bol dňa 4. 1. 2012 uverejnený v denníku Hospodárske noviny)